Je doobedie ako každé iné. Dnes však musím ísť o 11 z domu na dohodnuté stretnutie. A tak rýchlo dováram obed, odkladám veci rozhádzané deťmi a manželom po celom dome tam, kam patria. Utieram špinavý stôl či linku, čistím fľaky na stoličkách, umývam riady, triedim smeti, vyprášim vonku deku od omrviniek, chystám oblečenie pre seba a deti. Popritom si zapisujem nové položky do nákupného zoznamu a v kalendári pribúdajú ďalšie úlohy na dnes i nasledujúce dni, ktoré mi priebežne napadajú. V mysli mi víri milión myšlienok, čo všetko treba spraviť a kedy. Z hlavy sa mi parí, motor sa prehrieva… Multitasking ako vyšitý.
V tom príde staršia dcéra a niečo odomňa potrebuje. V zhone reagujem slovami: „Nemám čas, počkaj chvíľku.“ Situácia sa opakuje niekoľkokrát. Do toho mladšia dcéra vyleje pohár s čajom a hnevá sa, že jej nejde vyzliecť mokré oblečenie. Pomôžem jej a kým umývam podlahu a stôl, kričí, že kakala a treba ju utrieť. Nechám to nedokončené a utekám jej opäť asistovať. Do toho plač – staršia dcéra rozbila vázu a porezala si ruku… Prepadne ma zúfalstvo! Už len toto mi chýbalo… Pomóc! Dôverná situácia pre mnoho mamičiek. Veď na nás je predsa všetka tá ťarcha zodpovednosti za (nielen) domácnosť a deti. Alebo nie?
Prečo by som práve ja mala byť tá, čo musí robiť všetko a za všetkých? Plniť potreby všetkých ľudí navôkol a spĺňať ich očakávania a predstavy? Sú to vôbec ich očakávania alebo sú to skôr moje predstavy o tom, aká by som podľa nich mala byť? Odkiaľ sa tie očakávania berú? Nie sú privysoké? Čo keď ich prestanem napĺňať na 120%? Dôsledky sa zdajú byť desivé. Čo keď ma deti prestanú mať radi, manžel bude nahnevaný, že nemá svoj megakomfort. Rodina a známi ma budú odsudzovať, aká som ja matka a žena. Ale kde som v tom celom ja a moje potreby, moje záujmy?
V tom mi príde na um: „Počkaj, zastav sa!“ Prečo mi tak veľmi záleží na tom, aby …
Odkiaľ sa vo mne berie ten tlak na výkon? Mať dokonale čistú a útulnú domácnosť, vychované zdravé a upravené deti, denne pripravovať čerstvú výživnú stravu, okamžite reagovať na potreby rodiny či priateľov, byť vzdelaná, rozhľadená, úspešná, finančne nezávislá, samostatná. Navyše vždy dobre vyzerať a byť usmiata a láskavá. Jednoducho dokonalá manželka, matka, žena, dcéra, sestra, priateľka, kolegyňa / podnikateľka a doplňte si ďalšie role. Dosť aj pre 10 ľudí. Nestačí jednoducho len BYŤ? Byť sama sebou? A vlastne – kto som ja? Čo z týchto podvedomých programov je „moje“?
PERFEKCIONIZMUS VZNIKÁ V RANNOM DETSTVE
Vždy som obdivovala ženy, ktoré si nonšalantne plávajú životom a tento tlak na výkon sa ich nikdy netýkal. Ja som však bola odmala perfekcionistka. Vo všetkom som musela byť dobrá, ideálne najlepšia. Výkon sa odmeňoval. Bola som dobré dievčatko, ktoré nehnevalo, poslúchalo, plnilo všetky očakávania a predstavy, zatlo zuby a vydržalo. Bez práce nie sú koláče. Život je ťažký. Treba sa dobre učiť. Treba tvrdo pracovať. Mohla si to spraviť aj lepšie. Poznáte to aj vy? Pozitívna motivácia je skvelá, ale…
Ešte stále si množstvo ľudí myslí, že perfekcionizmus je dobrá vlastnosť a chvália sa ňou. Iste, existuje aj tzv. zdravý perfekcionizmus, aspoň podľa niektorých autorov. Bohužiaľ ženy sú častejšie v pasci toho nezdravého. Rozdiel spočíva v tom, že zdravo ambiciózny usilovný motivovaný človek si kladie vysoké, ale dosiahnuteľné ciele a pri ich nedosiahnutí si o sebe myslí, že aj napriek tomu je schopný a šikovný človek. Len mu to teraz nevyšlo.
Narozdiel od zdravej ambicióznosti, nezdravý perfekcionizmus je negatívne myslenie o sebe samom a má čo do činenia s vnímaním vlastnej hodnoty. Perfekcionista si kladie vysoké, ťažko realizovateľné ciele hraničiace s dokonalosťou a neúspech si veľmi vyčíta, považuje ho za svoje veľké zlyhanie, vnútorne sa kritizuje, hanbí, hnevá. Verí, že nie je dosť dobrý, podceňuje sa. Dokonca aj pri dosiahnutí cieľa mu jeho vnútorný hlas našepkáva, že to mohlo byť ešte lepšie, dokonalejšie. Vo výsledku je so sebou večne nespokojný.
Motívom jeho snahy je získať uznanie a obdiv okolia, keďže svoju hodnotu odvíja od výkonu a jeho posúdenia okolím. Verí, že ľudia ho budú mať radi a obdivovať len keď bude dostatočne dobrý – dokonalý. Dokonalosť je ale fikcia a práve to je tá pasca.
TÝKA SA PERFEKCIONIZMUS AJ VÁS?
Perfekcionisti kladú vysoké požiadavky na seba aj okolie. Úzkostlivo dbajú o to, aby všetko bolo dokonalé. Donekonečna všetko vylepšujú, upratujú, prerábajú, prepisujú texty, upravujú, čo ich oberá o množstvo energie, času a vedie k vyčerpaniu. Snažia sa mať všetko pod kontrolou. Len aby nedošlo ku chybe, ktorú vnímajú ako veľké osobné zlyhanie. Preto sa nezvyknú púšťať do vecí, v ktorých by neexcelovali a mohli by viesť k neúspechu. Pokiaľ to nemá byť dokonalé, tak to nebudú robiť vôbec. Tým sami seba obmedzujú a cítia sa neslobodní, v zajatí vlastnej klietky.
Paradoxne práve tento spôsob myslenia ich brzdí vo vývoji. Rovnako ako malé dieťa, ktoré sa učí chodiť a veľakrát pri tom padne na zadok, aj dospelý rastie práve tým, že má odvahu skúšať nové veci, padať a znova vstávať, nevzdávať sa a vnímať chyby a pády ako nevyhnutnú súčasť rastu a rozvoja.
Bola som zvyknutá, že väčšina vecí mi išla veľmi dobre tak nejak sama od seba, často bez nejakého väčšieho úsilia. Na moje šťastie. Prvý významnejší zádrheľ prišiel krátko pred mojou 18-tkou, kedy som sa učila šoférovať. Vodičák som dostala s odretými ušami a najbližšie 4 roky som sa neodvážila šoférovať.
Stálo ma množstvo sily, nervov a sebazapretia, kým som našla odvahu znova vyjsť do ulíc „ohroziť všetkých účastaníkov cestnej premávky“. Vždy deň pred jazdou som mala veľké žalúdočné problémy, celý čas sa mi ruky potili na volante a bola som neskutočne vystresovaná. No už po pár týždňoch všetka nervozita zmizla a neskôr som si rýchlu jazdu dokonca užívala. A dnes – šoférovanie vnímam ako formu relaxu a tiež slobody. Som veľmi rada, že som sa prekonala, vystúpila zo svojej komfortnej zóny a odstránila zo svojho života ďalšie zbytočné obmedzenie. Ale stálo ma to ROKY odhodlávania sa.
Aj perfekcionizmus má viacero foriem. Úplní perfekcionisti sa snažia vynikať vo všetkých oblastiach života od vzdelania, práce, rodiny, vzťahov, domácnosti, koníčkov, svojho výzoru, vlastností až po svoje správanie, kedy negatívne emócie ako hnev, agresia alebo strach považujú za nedokonalé, a tak ich potláčajú. Navonok teda často budia v druhých dojem dokonalosti.
Ďalej poznáme prokrastinujúcich perfekcionistov, ktorí zo strachu zo zlyhania často nerobia vôbec nič a ostávajú pasívni a podvýkonoví, navonok označovaní ako „lajdáci“. Perfekcionisti sa delia aj podľa toho, či kladú vysoké požiadavky sami na seba alebo na ostatných, alebo majú pocit, že ich na nich kladie spoločnosť (sociálne podmienený perfekcionizmus, ktorý v poslednej dobe najväčšmi narastá). Niektorí sa zameriavajú na dokonalosť len vo vybraných oblastiach alebo sa vyznačujú len niektorými črtami perfekcionistického správania.
AKÉ ŠKODY VIE NAPÁCHAŤ PERFEKCIONIZMUS
Život s perfekcionistom nie je jednoduchý, no najviac trpí on sám. Ten nikdy nekončiaci vnútorný tlak a večná nespokojnosť sú zničujúce a spôsobujú celý rad nielen psychických, ale aj fyzických ťažkostí od tráviacich, črevných, žalúdočných, imuno-alergologických, kožných, dýchacích, migrenóznych až po psychické ochorenia.
Hoci perfekcionistické črty som mala odmala, naplno sa rozvinuli v puberte. Ku excelovaniu v škole a správaniu dobrého dievčatka sa pridala snaha o vonkajšiu dokonalosť, a tak sa začal kolotoč rôznych diét a cvičení, hoci som bola veľmi štíhla a vyšportovaná tanečnica. No nebolo to predsa dokonalé! Zdravotné problémy na seba nenechali dlho čakať.
Neustála kontrola a úzkostné myšlienky a obavy spôsobujú bolesti hlavy, ale tiež tráviace a črevné problémy. A to ako z pohľadu západnej medicíny, tak i východnej. Dnes sa už vie, že črevná mikroflóra je zodpovedná nielen za našu imunitu, ale aj za psychický stav, je to náš tzv. druhý mozog.
A tak, čo sa v puberte začalo ako tráviace a autoimunitné ochorenia (ekzémy, pribúdajúce alergie, intolerancie), pokračovalo v dospelosti ako ľahšie depresie, úzkostné stavy a vyvrcholilo popôrodnou depresiou. Chronická únava bola len logickým vyústením tejto extrémnej snahy o domnelú dokonalosť. Veď mi pribudla ďalšia veľká oblasť pre rozvoj mojej dokonalosti – byť dokonalá matka. A to vám teda bola výzva! Aspoň pre mňa, bez akýchkoľvek predchádzajúcich skúseností s deťmi.
Vedeli ste, že perfekcionizmus je súčasťou klinického obrazu mnohých vážnych psychických ochorení a môže byť jednou z príčin ich vzniku? Môže stáť na počiatku mánio-depresie, obsesívno-kompulzívnej poruchy (prejavujúcej sa napr. nutkavým upratovaním, prílišným čistením či usporiadaním vecí v dome alebo na stole), úzkostných porúch, porúch príjmu potravy, nespavosti alebo depresie a môže viesť až k samovražde. Je preto dôležité začať sa ním zaoberať a pripustiť možnosť, že sa nejedná o pozitívnu vlastnosť.
AKO Z TOHO VON
Už len samotná zmena vnímania perfekcionizmu môže odštartovať zmenu k lepšiemu. Hoci niektorí odborníci tvrdia, že perfekcionizmu nie je možné úplne sa zbaviť, v každom prípade je to cesta, niekedy celoživotná. Mne samej trvalo niekoľko rokov práce samej na sebe, kým som mohla prehlásiť, že som bývalá nezdravá perfekcionistka.
V mojom ponímaní to neznamená, že sa ma tlak na výkon vôbec nikdy netýka. Naučila som sa však rozpoznať, kedy sa perfekcionizmus znova hlási o slovo a zastaviť „staré myšlienky/programy“ hneď vo svojom počiatku. Skôr, než ma ovládnu. Tiež som zistila, ako predísť tomu, aby tento tlak vôbec vznikol.
Ak ste sa v predchádzajúcich riadkoch našli, nepodliehajte panike. Účelom tohto článku nie je vydesiť vás, ale podporiť v tom, aby ste svoj perfekcionizmus vzali do vlastných rúk. Či už sami alebo s podporou blízkych či terapeutov.
ČO MÔŽETE SPRAVIŤ NA ZAČIATKU TEJ VAŠEJ CESTY?
Najmä deti by už od útleho detstva mali chápať, že nie sú stredom vesmíru, že nielen oni, ale aj dospelí majú svoje potreby a deti sa ich musia naučiť rešpektovať (napr. keď si chce maminka oddýchnuť alebo prečítať knižku, keď sa chcú rodičia porozprávať). Mali by vnímať, že byť súčasťou rodiny znamená nielen zdieľať jej výhody (uvarte mi, oblečte ma, uspite ma, venujte sa mi….), ale aj povinnosti primerané ich veku.
Vo svojich článkoch sa postupne budem hlbšie zaoberať jednotlivými aspektmi vplývajúcimi na znižovanie tlaku na výkon a prevzatie vlády nad svojím perfekcionizmom. Verím, že vám tieto rady na začiatok pomôžu a držím vám palce na vašej ceste za neperfektne perfektným životom v spokojnosti, slobode a zdraví.
Ak vás zaujíma môj príbeh, môžete si ho prečítať tu.